Nehádžme všetky deti do jedného vreca, Ja som stretla malých, statočných, usmievavých, milých!
ˇ“Čauce!“ Máte sa? K svetu? Či len tak si hovejkáte na svete a pomedzi prsty púšťate všetko negatívne preč? I… tak še da .
I my sa… máme a i keď sa niet s čím výnimočným chváliť, pre nás – dostačujúce. Perina taká, na akú máme… a nevyskakujeme do výšav, iba ak v modlitbe . Žijeme si tichý a pokojný životný príbeh, dokonca aj naša ulica je mĺkva (sem tam auto) a každý deň mi pripadá ako nedeľa. Veď vlastne – neustály sviatok, mali by sme oslavovať radosť nového dňa a i ľudí, ktorí doň vojdú. Na ceste z obchodu som stretla žiakov, švitorili ako ranné vtáky na stromoch, celá ulica patrila len im… a dokonca svorne pozdravili, i keď ma nepoznajú. A jeden z nich len tak znenazdajky sa odtrhol od partie a spýtal sa, či mi nemá pomôcť s nákupom. V prvom momente som ostala ako obarená, padla mi sánka, ale domov som to mala len na päť krokov. Poďakovala som za prejavený záujem a pochválila za slušné vychovanie. Jeho kamaráti tiež sa prikmotrili bližšie k nám a každý spustil nejaký ten svoj príbeh… a stála som tam s nimi niekoľko minút v družnom rozhovore. I smiechu. Veselé kopy. Aj desaťročné deti dokážu viesť milý dialóg… a dokonca veľmi pekne sa vyjadrovať. Pozvala som ich na teplú čokoládu, ale zajtrajšia písomka nútila sadnúť čím skôr ku knihám. Ale sľúbili, že niekedy sa „stavia“. Pri rozlúčke „Ahojte teta“ dokonca poďakovali za rozhovor… Pokračovali ďalej v ceste domov a ešte sa dlho otáčali smerom ku mne a mávali.
Od rána som mala divoký deň… doslova až bláznivý a lietala som odtiaľ tu a tam a i hentam a rôzne vybavovačky, varenie a znova učiť a zasa niekam telefonovať a… nezastavila som sa… až cestou z obchodu… a… práve dnes a v istej chvíli som mala stretnúť túto šťastnú sedmičku, ktorá je našou nádejou do budúcna. Nič nie je stratené… je potrebné dať zelenú týmto mladým a nevidieť v nich len akýchsi faganov s otrhanými nohavicami a „šilťákmi“ na hlave, slúchadlami v ušiach a hlučným prejavom. Boli sme iní? Azda lepší? Nie, deti sú vždy len deťmi a každé obdobie má svoje pestvá. Všetky deti sú malí huncúti, šibali a my sme nimi boli… a ešte stále v nás driemu, i keď sa tvárime ako ozajstní dospeláci .
Tieto malé „detské očká“ mi urobili deň… potešili, rozosmiali… úprimné a čisté stvoreniatka. A také o chvíľu idem znova učiť… a teším sa. Milujem svoju prácu a všetky deti sveta.
Požehnaný dníček.
Text Alenka Medvecká
Foto Depoistphotos.com
